Antický svět 

Rímska armáda je považovaná za najefektívnejšiu vojenskú silu antiky. Venujúc sa vojenstvu starých Rimanov sa však často zabúda na súpera ich impéria, na Parthskú ríšu, s ktorou na Východe koexistovali a tiež viedli mnohé ozbrojené konflikty. Zloženie, organizácia a aj taktika parthskej armády boli úplne odlišné od zloženia, organizácie a taktiky mocnej rímskej armády. A predsa bola parthská armáda silou, ktorá bola schopná uštedriť Rimanom nejednu porážku. Na nasledujúcich riadkoch sa preto pokúsim aspoň v základoch načrtnúť, aké bolo zloženie, organizácia, výzbroj a taktika armády Parthskej ríše.

Parthi vychádzali pri formovaní svojej vojenskej moci z historických skúseností a tiež zo strategických daností svojej ríše. Grécko - perzské vojny a ťaženie Alexandra Veľkého totiž ukázali, že ľahkoodenci nemajú proti vycvičeným ťažkoodencom šancu. Dôležitým sa pre parthskú armádu javili aj geopolitické danosti, ktoré vyžadovali, aby bola schopná rýchleho presunu z jedného konca ríše na druhý, keďže na západe susedila Parthská ríša najskôr so Seleukovcami a neskôr s Rimanmi a zo severu ju ohrozovali ázijské nomádske kmene. V neposlednom rade tiež treba spomenúť nomádsky pôvod Parthov (pôvodne Parsov). Toto všetko viedlo k tomu, že na rozdiel od helenistických armád a rímskej armády vsadili Parthi na jazdu. Jazda sa stala chrbtovou kosťou parthskej armády a hoci tá mala aj pešiakov, ich počty boli nízke a hrali len bezvýznamnú úlohu. Rozhodujúca úloha jazdy bola pochopiteľná, keďže rímskym legionárom by sa parthská pechota nemohla vyrovnať a proti ázijským stepným jazdcom bola pechota vlastne zbytočná.

Jadrom parthského vojska boli jazdní lukostrelci. Išlo o ľahkú jazdu vyzbrojenú lukom, šípmi a mečom. Ľahká jazda však nebola vhodná pre priamy útok, preto boli sformované oddiely ťažkej jazdy, tzv. cataphracti (z gréckeho slova κατάφρακτος). Išlo od hlavy po päty obrnenú ťažkú útočnú jazdu. Výstroj cataphracta tvorila prilba a až po kolená siahajúce brnenie vyrobené z kože pokryté železnými šupinami, ktoré chránili jazdca proti tvrdým úderom. Cataphract bol vyzbrojený dlhou kopijou a lukom. Kopija bola veľmi dlhá a ťažká a dali sa ňou prepichnúť aj dvaja muži naraz. Luk dával cataphractovi možnosť útočiť aj na vzdialené ciele a šíp vystrelený z parthského luku mohol za istých okolností preraziť aj brnenie rímskeho legionára. Pre boj z blízka bol cataphract vyzbrojený tiež mečom. Ale v prípade cataphractov nebol obrnený len jazdec. Kôň bol tiež chránený od hlavy až po kolená brnením zo železných alebo bronzových šupín. Takáto výstroj a výzbroj činila z cataphracta jedného z najobávanejších bojovníkov antiky. Parthi využívali na princípe cataphracta tiež oddiely jazdcov na ťavách. Ťavy znášali váhu brnenia lepšie než kone a v prípade streľby z luku poskytovali strelcovi lepšiu streleckú pozíciu. Boli však omnoho zraniteľnejšie voči bodliakom (tribulus) používaných Rimanmi. Čo sa pomeru ľahkej a ťažkej jazdy týka, tak v bitke pri Carrhae bol pomer približne 1:10 v prospech ľahkej jazdy, ale v nasledujúcich obdobiach bola úloha ťažkej jazdy čoraz výraznejšia.

Nielen v rozhodujúcej úlohe jazdy sa parthská armáda líšila od svojich rímskych protivníkov. Kým Rimania v časoch cisárstva mali už plne profesionálnu stálu armádu, tak parthská armáda bola postavená na feudálnych princípoch. Síce sa samozrejme vyskytovali stále posádky v mestách, ale stála armáda na spôsob tej rímskej neexistovala. Vždy keď to okolnosti vyžadovali zvolal "kráľ kráľov" (oficiálny titul parthského panovníka) svojich vazalských kráľov (vazalských kráľovstiev bolo 18), šľachticov, kmeňových vodcov a veliteľov posádok. Títo šľachtici (azat) priviedli svoje družiny (hamspah) a oddiely svojich poddaných (v západných prameňoch nesprávne označovaných ako otrokov), ktorí boli už od malička cvičení v jazde na koni a streľbe z luku. Ako príklad sa uvádza Eran - Spahbed Suren - Pahlav, známy v západných prameňoch ako Surena, ktorý takto proti Crassovi postavil 10 000 jazdcov. Najväčšiu parthskú armádu postavilo 400 šľachticov (azat) proti Marcovi Antoniovi a tvorilo ju 50 000 jazdcov.

Parthi boli majstrami v taktike predstieraných ústupov. Jazda svojim predstieraným ústupom vylákala nepriateľa z jeho postavenia, rozdelila ho a potom sa nečakane otočila a zasypala ho smrtonosnou spŕškou šípov. Špecialitou Parthov bol tzv. parthský výstrel, keď sa jazdec počas jazdy otočil v sedle a vystrelil z luku na svojho prenasledovateľa. Stály prísun striel pre parthských lukostrelcov bol zabezpečený prostredníctvom tiav, ktoré na svojich chrbtoch niesli náklady šípov. Slabinou parthskej taktiky bolo obliehanie opevnených miest. Parthi nepoužívali obliehacie stroje dokonca ani keď dáke ukoristili Rimanom. Dlhotrvajúce obliehanie s cieľom nepriateľa vyhladovať bolo limitované feudálnymi princípmi, na ktorých bola parthská armáda postavená. Keďže armáda bola tvorená najmä z oddielov poddaných jednotlivých azat, bolo jasné, že musí skôr, či neskôr dôjsť k jej rozpusteniu a návratu odvedeného mužstva do svojich domovov. Parthskí velitelia preto plánovali vojenské akcie len ako krátke ťaženia a vyhýbali sa dlhotrvajúcim obliehaniam, ale rovnako neboli schopní ani trvalejšej okupácie obsadených území.

Organizácia parthskej armády nie je úplne jasná. Armáda (spad) sa delila na drafsh, ktorý mal asi 1 000 mužov a drafsh sa delil na menšie oddiely s názvom washt. Na čele spad bol buď samotný kráľ, jeho syn alebo spadpat (veliteľ vybraný spomedzi príslušníkov niektorého významného šľachtického rodu).

Éra Parthov sa náhle skončila na začiatku 3. storočia nl., keď oslabených Parthov porazila perzská dynastia Sásánovcov. Parthská armáda zanikla v bitke na pláni Óhrmazdakán v roku 224, kde bola úplne rozprášená. Novoperzská ríša dynastie Sásánovcov však v mnohom aj v oblasti vojenstva nadviazala na svojich parthských predchodcov.