Antický svět 

Rímsky štát sa na svojom území správal tolerantne k cudzím náboženstvám. Bohovia podmanených národov mnohokrát prenikli až do Ríma a získali si medzi Rimanmi značnú obľubu. Avšak nie ku všetkým náboženstvám pristupovali rímske úrady takto benevolentne. A jedným z nich bolo aj kresťanstvo... 

V 1. storočí sa kresťanstvo začalo šíriť na území Rímskej ríše. Najmä svojou myšlienkou rovnosti všetkých ľudí pred Bohom si získalo sympatie medzi chudobnejšími vrstvami obyvateľstva, otrokmi ale aj ženami. Početné kresťanské obce vznikli najmä vo východných provinciách impéria a nová viera sa postupne dostala až do Ríma. Úrady si spočiatku kresťanstvo nevšímali. Považovali ho len za ďalšiu židovskú sektu. Židovské náboženstvo patrilo na území Rímskej ríše medzi povolené náboženstvá, a tak toto nerozlišovanie medzi judaizmom a kresťanstvom pre kresťanov znamenalo, že boli rímskymi úradmi tolerovaní. Postoj úradov sa však postupne začínal meniť. Čoraz viac bolo badať rozdiely medzi judaizmom a kresťanstvom, ktoré nemohli uniknúť dovtedy tolerantnej rímskej správe. Začalo sa hľadieť s podozrením na túto komunitu, ktorá sa vo svojom uzavretom kruhu schádzala, aby vykonávala svoje náboženské obrady. Rastúce podozrievanie spolu s neustále početne silnejúcim kresťanstvom nakoniec viedlo úrady k prenasledovaniu príslušníkov tejto podozrivej komunity. 

Začiatok prenasledovania kresťanov sa spája s vládou cisára Nera a toto prvé prenasledovanie malo politické pozadie. V roku 64 zachvátil Rím strašný požiar. Zo 14 okresov, na ktoré bolo mesto rozdelené, zostali nepoškodené iba 4. Medzi ľudom kolovali reči, že tento požiar bol zapálený na cisárov rozkaz preto, aby mohol Nero na troskách "starého" mesta postaviť nové veľkolepé hlavné mesto podľa svojich predstáv. Aby tieto reči rozptýlil, rozhodol sa cisár podstrčiť Rimanom obetného baránka. Zo založenia požiaru obvinil medzi ľudom málo obľúbených kresťanov. Dolapení kresťania boli predhadzovaní dravej zvery, križovaní alebo slúžili ako živé fakle k osvetleniu záhrad cisára Nera. Zámer zhodiť vinu za požiar na kresťanov však cisárovi nevyšiel. Ako zaznamenal Tacitus, tak tomu, že za založením požiaru stáli kresťania veril iba málokto a jediné, čo Nero dosiahol, bolo to, že vzbudil ľútosť s nespravodlivo odsúdenými nešťastníkmi. Toto prvé prenasledovanie sa obmedzilo na mesto Rím a jeho okolie. Aj tak však znamenalo pre kresťanstvo veľkú stratu, keď počas neho prišlo o svoje vedúce osobnosti - Šimona, zvaného Peter, a Pavla z Tarsu. 

Po samovražde cisára Nera sa toto prenasledovanie kresťanov skončilo. Obdobie tolerancie sa skončilo za cisára Domitiana. Domitianus sa nechal ako prvý cisár titulovať "dominus et deus."Kresťania s ohľadom na svoju vieru nemohli Domitiana titulovať ako boha, a preto sa stali terčom jeho represálií. Boli obvinení z urážky veličenstva, za čo boli posielaní do vyhnanstva alebo trestaní smrťou. Takto musela odísť do vyhnanstva na Patmos aj vedúca osobnosť vtedajšej kresťanskej komunity Ján, evanjelista a jeden z apoštolov. Domitianus dokonca vyslal do Galilei vyšetrovateľov, ktorí tam zatkli niekoľkých Ježišových príbuzných, ktorých však neskôr prepustili. Že kresťanstvo už preniklo do všetkých vrstiev rímskej spoločnosti dokazuje tiež to, že tomuto prenasledovaniu padli za obeť aj bývalí konzuli Acilius Glabrio a Flavius Clemens, cisárov bratranec. 

Po smrti cisára Domitiana nasledovala pre kresťanov pomerne pokojná epocha. Aj napriek tomu, však počas nej bol v roku 112 položený legálny základ pre postup rímskych úradov voči kresťanom. Plinius mladší, priateľ cisára Trajana, bol vymenovaný za miestodržiteľa v provincii Bithynia et Pontus. Po svojom príchode do provincie zistil, že sa v jeho právomoci ocitlo veľké množstvo kresťanov. Preto sa listom obrátil na cisára Trajana, aby mu ten udelil inštrukcie, ako má vo vzťahu ku kresťanom postupovať. Cisárovou odpoveďou bolo vydanie reskriptu. V zmysle reskriptu úrady samé nemali po kresťanoch pátrať, ale pokiaľ by kresťana predsa objavili a ten sa svojej viery nezriekne, tak mal byť potrestaný. Anonymnými udaniami sa úrady nemali zaoberať. Na osobu, ktorá bola obvinená z toho, že je kresťanom a obetovala bohom, sa malo hľadieť ako na nevinnú. Táto úprava pretrvala aj za Trajanových nástupcov. Počas 2. storočia sa neuskutočnilo prenasledovanie s celoríšskym dopadom. Lokálne perzekúcie, ktoré sa vyskytli, boli dielom miestnych rímskych autorít. Z pier kresťanských autorov sa dozvedáme, že dokonca cisár Antoninus Pius sa mal kresťanov pri lokálnych násilnostiach zastať. Situácia sa pre kresťanov opäť zhoršila za vlády cisára Marca Aurelia, ktorý síce nevydal žiaden právny akt, ktorým by nariadil prenasledovanie, avšak počas jeho panovania dochádzalo často k násilnostiam na kresťanoch najmä v južnej Galii (Lugdunum v roku 177), v Malej Ázii a v Sýrii. Upokojenie nastáva po nástupe cisára Commoda na trón, keď získali kresťania vplyvnú obhajkyňu v cisárovej konkubíne Marcii, na ktorej príhovor boli mnohí väznení kresťania prepustení na slobodu. 

Po smrti cisára Commoda sa situácia zmenila. Vládu nad ríšou si vybojoval Septimius Severus, ktorý s obavou hľadel, ako sa kresťanská komunita stáva stále početne silnejšou. Preto dochádza k zmene v prístupu ku kresťanom a cisár zameriava svoju pozornosť na konvertitov. Septimius Severus vydal edikt, ktorým pod trestom smrti zakázal, aby ktorákoľvek osoba prestúpila na kresťanskú vieru. Edikt cisára Trajana zostal aj naďalej v platnosti, ale už sa v praxi rímskych úradov neuplatňoval. Toto prenasledovanie končí za vlády nástupcu Septimia Severa cisára Caracallu. V súvislosti s touto problematikou je vhodné spomenúť, že Caracalla vydal v roku 212 Constitutio Antoniniana, podľa ktorého sa rímske občianstvo rozšírilo na takmer všetko slobodné obyvateľstvo ríše. Z rímskeho občianstva mali kresťania tú "výhodu," že už ich ako rímskych občanov bolo možné popraviť iba sťatím a nie ukrižovaním alebo inými drastickými spôsobmi. 

Až do polovice 3. storočia zavládlo pre kresťanstvo pomerne priaznivé obdobie, s výnimkou krátkej vlády Maximina Thraxa (235 - 238), ktorý na kresťanov hľadel ako na podporovateľov svojho predchodcu Alexandra Severa, ktorého zavraždil. Ten mal ku kresťanstvu prechovávať určité sympatie, aj keď je otázne, či nejde iba o výmysel neskoršieho kresťanského autora. Vo svojej svätyni mal mať aj Ježišov obraz a z kresťanského učenia si mal obľúbiť vetu: "Nečiň druhým to, čo nechceš, aby druhí činili tebe." Počas tohto pokojného obdobia sa kresťanstvo rozšírilo do všetkých provincií impéria, vybudovalo si svoju organizačnú štruktúru na čele s biskupmi a preniklo do všetkých vrstiev rímskej spoločnosti. Na toto všetko hľadeli rímske konzervatívne kruhy s veľkým znepokojením. Veď vznikla početná organizácia nezávislá na rímskom štáte a hlásajúca svetonázor odlišný od oficiálnej ríšskej ideológie. A tak cisári, ktorí sa rozhodli ríšu zreformovať a vrátiť k tradičným rímskym hodnotám, sa rozhodli zničiť kresťanskú cirkev a tiež názory, ktoré hlásala. 

Obdobie náboženskej tolerancie opäť vystriedalo nové prenasledovanie po nástupe cisára Decia.Decius bol konzervatívec odhodlaný vzkriesiť staré rímske cnosti. A kresťanstvo sa s jeho plánmi zjavne nezhodovalo. V roku 250 vydal edikt, podľa ktorého každá osoba v ríši musela vykonať pod dohľadom magistrátov obetu tradičným božstvám. Po desaťročiach pokoja neočakávaný útok viedol k tomu, že mnohí kresťania sa pod tlakom vzdali svojej viery a uskutočnili ediktom požadovanú obetu. Mnohí z tých, ktorí obetovať odmietli, boli potrestaní buď smrťou, vyhnanstvom alebo konfiškáciou majetku. Bolo to dovtedy najrozsiahlejšie prenasledovanie, akému boli kresťania vystavení, aj keď trvalo pomerne krátko - iba 18 mesiacov. Po smrti cisára Decia jeho nástupca Gallienus edikt odvolal. Koniec prenasledovania postavil kresťanov pred otázku, ako pristupovať k osobám, ktoré pred prenasledovaním boli kresťanmi, počas prenasledovania odpadli a po jeho skončení žiadali, aby boli opätovne prijatí do cirkvi. Rozpory v tejto otázke viedli k prvým schizmám. Pápežovi Kornéliovi, ktorý vo vzťahu k znovuprijatiu odpadlíkov zachovával zhovievavý postoj, postavili odporcovia tohto prístupu protipápeža Novaciána, ktorý žiadal návrat k prísnosti. V Kartágu sa postavil voči svojmu biskupovi Cypriánovi, ktorému sa v otázke znovuprijatia vyčítala prílišná prísnosť, diakon Felicissimus a nespokojenci, s ním na čele, postavili vlastného protibiskupa. Avšak na tieto vnútrocirkevné škriepky nezostávalo veľa času... 

Už onedlho totiž vypuklo nové prenasledovanie. V roku 257 vydal cisár Valerianus edikt, ktorý bol namierený najmä voči kléru. Biskupom, kňazom a diakonom bolo pod hrozbou vyhnanstva nariadené obetovať pohanským bohom. Kresťanom tiež bolo zakázané pod hrozbou trestu smrti pochovávať mŕtvych na svojich cintorínoch. Keďže cisár považoval výsledky prvého ediktu za neuspokojivé, sprísnil už v roku 258 trest pre klerikov, ktorí odmietli obetovať, na trest smrti. Valerianus sa tiež pri prenasledovaní zameral na príslušníkov rímskej nobility vyznávajúcich kresťanské náboženstvo. Senátori, jazdci ich rodinní príslušníci boli nútení ponúknuť rímskym bohom obetu, inak im hrozila konfiškácia majetku a strata ich stavovského postavenia. Neskôr boli tresty pre nobilitu sprísnené na trest smrti pre mužov a vyhnanstvo pre ženy. Prenasledovanie sa skončilo zajatím cisára Valeriana perzským kráľom Šápurom I. v roku 260, čo kresťanskí autori považovali za trest boží za to, že prenasledoval kresťanov. 

Pre kresťanov opäť začalo obdobie náboženskej tolerancie, ktoré sa iba nakrátko prerušilo za vlády cisára Aureliana (270 - 275). Kresťanstvo počas tohto obdobia zosilnelo. Podiel kresťanov na obyvateľstve Rímskej ríše sa odhaduje na 10 - 15%. Silné boli kresťanské komunity najmä v mestách vo východnej časti impéria. Náboženský mier sa však skončil za vlády cisára Diocletiana, počas ktorej sa začalo najväčšie prenasledovanie kresťanov počas obdobia antiky. Diocletianus si na začiatku svojej vlády, kedy bol zaujatý reorganizáciou ríše, kresťanstvo nevšímal. K prenasledovaniu ho mal pohnúť caesar Galerius na schôdzke konanej v Nicodemii v roku 302, kde malo padnúť rozhodnutie zničiť kresťanskú cirkev v celej ríši. V roku 303 boli vydané tri edikty, podľa ktorých bolo kresťanské náboženstvo zakázané, kresťanom bolo nariadené, aby zanechali svoju vieru, kostoly a kresťanské posvätné knihy mali byť zničené. Trestom za nesplnenie týchto požiadaviek bola občianska smrť (a teda strata stavovskej príslušnosti) u príslušníkov nobility, pre slobodných občanov otroctvo a pre otrokov strata možnosti prepustenia na slobodu. Ďalej bolo nariadené, aby boli pozatýkaní všetci klerici a mučením donútení priniesť obetu tradičným rímskym bohom. V roku 304 nasledoval štvrtý tzv. "krvavý" edikt, ktorým sa každému bez rozdielu prikazovalo, aby verejne obetoval pohanským božstvám. Za nedodržanie tohto ediktu hrozila previnilcovi smrť. Takto sa rozbehlo posledné a najväčšie prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši. Najviac boli postihnutí kresťania v Sýrii, Egypte a Malej Ázii. 

V roku 305 Diocletianus a augustus Maximinianus abdikovali. Novými augustmi sa stali Galerius a Constantius Chlorus. Prenasledovanie zúri ďalej, ale nie všade s rovnakou intenzitou. Na Západe sa mal podľa kresťanských autorov obmedziť Constantius Chlorus iba na uplatňovanie prvých troch ediktov, nie však štvrtého "krvavého." Na Východe pokračoval Galerius v prenasledovaní podľa ustanovení všetkých štyroch ediktov, a tak bolo v tejto časti impéria mnoho kresťanov usmrtených. Obdobie perzekúcii zo strany rímskych úradov voči kresťanom sa však náhle skončilo. A práve Galerius, krutý prenasledovateľ kresťanov, stál na počiatku éry nových vzťahov medzi kresťanskou cirkvou a rímskym štátom. V roku 311 vydal ťažko chorý Galerius v Nicodemii tolerančný edikt, ktorým kresťanom povolil slobodne vyznávať svoje náboženstvo a dokonca ich vyzval k tomu, aby sa modlili za blaho ríše a cisára. Niekoľko dní nato umiera. Vývoj potom naberá rýchle tempo. Na Západe zvíťazil v boji o vládu nad ríšou Constantinus, syn Constantia Chlora, nad Maxentiom. Pred bitkou pri Mulvijskom moste mal mať Constantinus videnie, ktoré mu prisľúbilo víťazstvo pod znamením kríža. Constantinus presvedčený, že za víťazstvo vďačí kresťanskému Bohu, vydal v roku 313 v Miláne spolu so svojim spoluvládcom Liciniom edikt, ktorým umožnil kresťanom v celej Rímskej ríši slobodu vyznania. Cirkev bola uznaná za právnickú osobu spôsobilú vlastniť majetok a ten majetok, o ktorý cirkev prišla počas predchádzajúcich prenasledovaní, jej bol navrátený. A k tomu všetkému Constantinus cirkev ešte aj štedro obdaroval. Obrat je dokonalý, kresťanstvo zvíťazilo. Z prenasledovaného náboženstva sa stalo náboženstvom tolerovaným a po edikte cisára Theodosia I. v roku 381 sa samo stalo prenasledovateľom...